Náš príbeh je na dlhé rozprávanie. Ale aspoň niečo z toho všetkého čím sme si prešli a čo sme zažili, sa vám pokúsim napísať.

Moje druhé tehotenstvo bolo do 17. týždňa skoro bez problémov. Ale to trvalo len do tejto chvíle, lebo postupne mi pribúdali ťažkosti v podobe tvrdnutia bruška a bolesti, ktoré som riešila s gynekológom. On tomu nejako nevenoval pozornosť, pričom aj prvé tehotenstvo som mala rizikové, pri ktorom som často ležala v nemocnici a nakoniec to dopadlo tiež predčasným pôrodom. Takto som chodila a stále hovorila, že mám bolesti. Napriek mojim pretrvávajúcim ťažkostiam mi predpísal len lieky a poslal ma domov.

Tieto bolesti som mala stále silnejšie a častejšie, a preto sme ich riešili na pohotovosti. Keďže mi nenamerali žiadne kontrakcie, poslali ma domov. Na moju otázku, prečo mám také bolesti, mi doktor odvetil, že môj gynekológ mi to vysvetlí. U svojho gynekológa som sa hlásila zase s bolesťami. Ten ma ani nepozrel, nevyšetril a poslal domov a tak to všetko aj dopadlo.

Do troch dni to prišlo, moja maternica to už nevydržala  a praskla mi plodová voda. V šoku sme utekali do trnavskej nemocnice. Bolo to v nedeľu. Ostala som tam ležať. Stále som nechcela veriť tomu, že by  už na svet mala prísť naša malá dcérka. Ešte nebol ten správny čas na to, aby prišla na svet. Bola ešte veľmi malinká, nevyvinutá. A hlavne sme vedeli o  komplikáciach, ktoré môžu nastať.

Medzitým mi pichali kortikoidy na dozretie pľúcok. Na druhý deň som od rána necítila žiadne pohyby, čo ma veľmi znepokojovalo. Neustále som volala sestričku, aby mi kontrolovali ozvy. No doktori s tým nič nerobili, mali svoj plán, že v utorok urobia cisársky. Iba ja som z toho všetkého mala strašne zlé pocity. Veď načo toľko čakať?

V utorok prišla na svet naša malinká dcérka Lea, s váhou 1720g a 42cm.

Tak strašne som ju chcela vidieť, že som sa premohla a s bolesťami som išla za ňou. No namiesto toho, aby som sa tešila ma premohla strašná úzkosť, strach a bezmocnosť. Tie hrozné pocity sa ani nedajú opísať, keď som ju videla na prístrojoch a s rôznymi hadičkami. Bála som sa o jej život o to viac, keď mi doktorka povedala, že ešte nie je nič vyhraté, že môžu prísť rôzne komplikácie a moja Lea svoj boj nemusí zvládnuť. ..

S plačom som si všetko vyčítala, aj to čo sa nedalo. Bolo to niečo strašné, nechcelo sa mi žiť. Potrebovala som mať niekoho pri sebe, lebo som myslela že to nezvládnem ,toľko zlých správ naraz... Vďaka môjmu úžasnému manželovi a modlitbám, prišiel na mňa pokoj...

No nebudem to už viac rozpisovať, lebo je toho veľa. Naša bojovníčka Lea riadne bojovala, vďaka podpornej liečbe erytropoetínom, ktorý sme si vyžiadali, lebo bola dosť chudokrvná. Lea pekne prosperovala a pekne priberala. Bola som pri nej každý deň a nosila odstrekované mliečko.

No naša radosť bola zase len krátka, lebo po kontrolnom sone nám doktorka povedala o ťažkom stave následkom neokysličenia mozgu, ktoré už nepriznala, že nastalo počas tehotenstva, keď doktori čakali a hneď ju nevybrali, následkom toho má naša Lea ťažké poškodenie mozgu.

Aj napriek tejto hroznej správe som stále verila, že to všetko zvládneme. Keď mala váhu 2,5 kg išli sme domov a to bolo niečo úžasné. Budeme konečne všetci štyria spolu ako rodina.

Začali sme ihneď cvičiť Vojtovu metódu 3-krát denne. Medzi tým som odstrekovala pre Leu mliečko, starala sa o domácnosť a aj o našu druhú dcérku Simonku, ktorá rada chodila denno denne po vonku a my samozrejme s ňou. Bolo to veľmi ťažké obdobie. Veľakrát som zažila pocit, že uz jednoducho ďalej nevládzem.

Dni nám takto utekali a my sme len sledovali, že Lea nerobí takmer žiadne pokroky, a preto sme išli na rehabilitačný pobyt TETIS do Dunajskej Lužnej. Tam nastal malinký pokrok - viac ovládala rúčky alebo teda sa snažila.

V siedmych mesiacoch ju zaočkovali. O mesiac nato začala Lea robiť divné pohyby v sériach. Vtedy som vedela, že je zle, tušila som, že to bude asi epilepsia, o ktorej som dosť čítala.Tak sme skončili najprv v Trnave, a potom nás previezli do Bratislavy na neurológiu a tam nám epilepsiu aj potvrdili, keď jej robili EEG vyšetrenie. Lieky nám nezaberali, tak sa rozhodli nasadiť injekcie. Boli sme tam mesiac, bol to ťažký mesiac...

 Lea to znášala veľmi zle, celé dni a noci preplakala. Ďalšia rana prišla po MR vyšetrení, keď mi povedali zdrvujúcu správu, že moje dieťatko má detskú mozgovú obrnu najťažšiu formu - kvadruparézu a ťažký typ epilepsie, ktorý nereaguje dobre na lieky a vždy môže prísť iný druh záchvatu, ktorý bude znamenať krok späť a Leuška nebude môcť robiť pokroky. Jednoducho, že bude iná ako ostatné deti. Nemohla som tomu uveriť.

Po mesiaci sme sa konečne dostali domov, mali sme mať šetriaci režim a pomaly začínať cvičiť. Už nie Vojtovku ale Bobatha, ktorý je šetrnejší.

Začínali sme úplne od začiatku, lebo Lea zostala úplne vymenená. Také mľandravé telíčko, ktoré ležalo na posteli, nedržala hlavičku, chrbát mala slabý, na úrovni 1. mesiaca. Začali pomaly, až sme zvyšovali cvičenie na 3krát denne po  jednej hodine. Poriadne sme dreli 3 hodiny denne s malinkými pokrokmi.

Medzi tým sme začali chodiť na Kraniosakrálnu terapiu, robili sme jej bublinkové kúpele, masírovala som ju. Robila som jej bylinkové kúpele z materinej dúšky. V jednom roku sme sa dostali do Adeli centra, kde sa nám veľmi páčilo, ale Lea so svojim ťažkým stavom to nezvládla a dostali sme naspäť záchvaty.

Tak sme zas išli pomalým tempom a medzitým sme skúšali podporné terapie ako plávanie, Hipoterapiu, začali sme chodiť do Maďarska na Deveny cvičenie a skúsili sme Skenar v Bratislave, ktorý nám dal nádej v liečbe epilepsie a posunul nás trochu dopredu.

Naďalej cvičíme Bobatha 3krát denne,vyskúšali sme zmenu stravy na odporúčanie školeného doktora Kanovského, ale to momentálne už nedržíme. No neskôr sa chceme k tomu vrátiť.

Absolvovali sme Elektroakupunktúru, ale nevideli sme nejaké výsledky.

V 1,5 roku sme začali ďaľší pobyt v Adeli, ktorý sme bravúrne zvládli s krásnymi výsledkami.Preto sme robili vsetko preto aby sme sa tam mohli co najskor vratit a to sa aj podarilo doteraz sme absolvovali uz 6pobyty v Adeli.Tohto roku 2015 sme vyskusali neurokinezoterapiu v Tatranskej kotline pod vedenim dr.Smoljaninove a velmi nas to oslovilo tak sme sa dali momentalne na tento druh cvicenia, pretoze sme videli pekne vysledly u Leusky. VIac info o tejto terapii v zalozke:terapie.

Momentálne má Leuska 6 rokov a všetko, čo dokáže je, že si lepšie ovládame ručičky, ktoré idú pomaly už aj do pusy.

Lea vie urobiť pekný úchop, keď jej dávam hračku, nahlas sa rehoce. Vďaka pravidelným rehabilitáciam sa neustale zlepšuje aj keď sú to male krôcčiky vpred predsa len su a my sa z toho tešime. Momentálne sa snaží s nami viac komunikovať čo je pre nás veľký úspev a veríme že to bude len stále a stále lepšie. Aj keď na druhej strane je stále ležiaca, sama nesedí atď nevzdávame sa.

Naďalej budeme skúšať rôzne terapie, ktoré budu pre nás dostupné a nevešiame hlavu, stále sa tešíme a usmievame, pretože máme nádej a vieru, že raz Lee bude prinavrátené zdravie.